desperation

Oooh, vy spanilá slečna, prekrásná, čistá a cudná… prečo je príroda tak čudná? Môžete očistiť moje špinavá myšlienky nekalé, ktoré ma prepadnú, len čo vás zočím? Veď myslieť tak na vás v tom súvise je úplne neodpustiteľný strašný zločin!

Vidíte, aj na poslednú cestu - nielen do verejných dopravných prostriedkov - myslela na rúška, vzorná to žena! Keby, keby…(ne)boli by sme v nebi! 

Pán doktor, nemám kam priviazať rúško, nemám uši…musím teraz zomrieť? Tak si ho strčte do diery. Nejako to predsa musí fungovť...

Prosím nabrúsiť sezóna corony vrcholí… To robi 50 cent...

Karanténske - nie kreténske! - krimi, osemnáste pokračovanie “Dvakrát kávu a dvojitý obstler” k tomu, zavelil veliteľ čašníčke.  “Miro neblázni, veď musíme šoférovať”, protestoval coroner.  “Nemusíme, Vladko, nemusíme. Zoberieme taxík, aspoň po nádražie. Pocestujeme vlakom…” “Preco?” “ Batéria nášho super hybridu je vybitá a tu nemajú ešte nabíjaciu stanicu, takže nabíjanie potrvá celý deň. Tak dlho sa mi nechce čakať.” Z terasy pozorovali tie nekonečné nálety turistov na bicykloch, väčšina už s elektromotorčekom. Obtlstlí penzisti to brali celkom vážne, svedomito, so smrteľným zanietenim sa hrali na prázdniny a museli si ich užívať. Museli! Zvyk z časov dychtivo očakávaných dovolenkových zážitkov ešte z času, kedy pracovali a po prázdninách túžili. Teraz už to bola len nuda, veľakrát drina, často pod lekarskou kontrolou. Mladý byť, mladý zostať, mladosť rozkaz dňa! “Ach tá nekonečná blbosť s tou alternatívnou, čistou a trvanlivou, znovu obnovovacou, obnovitelnou energio

Dnes je teda deň matiek otváram tento archív uložím si sem pár matiek než vypijem niekoľko pív šiel som po schodoch do vlhkej pivnice siahol do starej zabudnutej krabice lakomé svetlo zomrelo cez oblok z ulice vedel som medzi vercajgom musia byť matice bol teda deň Matiek je ich vela  vybral som ich zo škatule bola biela matky prišróboval na šróbov telá zručnosť nad telami ich bdela na telá šróbov hľadel som ako teľa matky súkali hltali ich zvesela do plaču mi bolo udrel som sa do čela ako dobre veď dnes je len nedeľa Odzemok tanec tanečník tančí skáče nad potok matka hrôzou jačí daj bacha na rozkrok venujem ti jeden kvietok preskočím preň potok bude malý zmätok ak zatancujem odzemok ak zacpe sa nám potom odtok v umyvadle kvôli padlej matice nájdem ju určite aspoň o rok vášnivo pobozkám ju na líce

Pokračovanie šesťnásť, možno už posledné… Ráno sa vybalilo ako práve vypraté a naškrobené spodky, ktoré nejaký dobrodruh ešte nadovažok žehlil. Veliteľ sa nie príliš z krásneho počasia tešil. Ešte dodatočne ho žralo Axinine odmietnutie potykať si. V ušiach mu znelo “ale tykať mi nesmieš, neželám si to!”. Cítil sa ako sopliak, ktorému mama povedala, nech si zapne jatku, lebo mu z nej trčí košeľa ako biela zástava, ako znak, že sa vzdáva. Opretý o zábradlie lodžie pozoroval coronera ako v parku bojoval s Coronou. “Ako môže niekto tak skoro ráno huliť takú cigaru?”, myslel si, vytiahol zapaľovač a naštartoval prvú rannú cigaretu. “Potýkal si sa s Axinou v snahe potykať si ňou?“, pýtal sa škodoradostne coroner zo spodu. “Mohol som ti hneď povedať, že to nepôjde. Pre ňu sme len ušmudlaní ‘bullen’, ako to hovoria germánske národy. Tej nesiahame ani po členky. Tej nemôžeme ani vodu nosiť, kde tak ‘kolega’! Posledný sedliak si pre ňu!” “To je mi už fuk, ale chcel by som vedieť, č

15. Dvaja stari kamarati sedeli pri jemnej džezovej hudbe v tradičnej reštaurácii a galérii so striedavými expozíciami “Zur Fischerin” na špici ostrova Lindau. Popíjali na koronerove prekvapenie víno, očakával pivo. Ale tentokrát sa k ich jedlu hodilo víno lepšie. Zubáč na mlynársky spôsob so zemiakovou kašou miešanou s brokolicou a pestrou oblohou rajčín, papriky, karfiolovými hlavičkami. Zámorský hosť by uprednostnil skôr knedle s bravčovým pečeným, kapustu a hektoliter piva, tak sa dohodli, že prespia a na druhý deň si dajú takú drsnú bavorácku túru. “Ale tu musíš jednoducho piť aj víno. Tu je slávny kraj vinársky. Taky Müller-Thurgau, švajčiarská sorta od roku 1882, alebo ešte ďaleko starší pinot noir”, zasníval si labužnícky veliteľ. “Tu sme v najvyššie položenom vinárskom kraji Nemecka, to treba tiež vychutnať, oni nemajú len pivo !” Koronerov zrak blúdil roztržito po vystavených obrazoch. Blížiacu dámu vnímal len podvedome, nacvičeným zvykom. Vysoká, výborne stavaná, formovan

14. pokr. "Super! Vlado, práve tu mám pozvánku do nemeckého Lindau na Bodamskom jazere. tam bývajú na kongrese ročne tisíc až dvetisíc psychiatrov hlavne z tých troch hraničných zemí. Lindau, Wasserburg, Bregenz, to celé jazero - prekrásny kút zeme. Ako by to bolo, zájsť tam a nechať si trochu liečiť nervy? Výborné reštaurácie, polovica varí bvorsky, druhá polka podľa bádenského spôsobu. Každý psychiater tam hrá na mladého, má motorku alebo aspoň bicykel, aj nefajčiari tam fajčia fajku, celé je to ako starodávny beatnicky festival. Skočíme si tam? Trochu rozptylenia na úradné trovy by sa zišlo, nie?" "Ja neviem, Miro, ty si tu doma, domáci pán, šéf. ty rozhoduješ, ja mám len poradnú alebo lepšie povedané podradnú funkciu, nie? Ale znie to lákavo..." "Tak pöjdeme, veď to je niečo okolo hodiny autom, keby nás niekto potreboval, sme obratom späť." Ako sa dohodli, tak aj urobili. Na jazere ich čakal hotový karneval, len miesto karnevalových škra

Láska v čase karantény. Odstup minimálne dva metre.  Starec: Ja ti dávam moje srdce, srdce moje. Dievča: Ale keď ja neľúbim vnútornosti! Dúfam ale, že teba moje stehno ťa poteší… Starec: Ale ja potrebujem na to, by som ti ich roztiahol dve!

In der Zeit des “homeschooling”! Preklad: Milé dámy a páni volám sa Emily a idem do prvej triedy a mám šesť rokov. Moje obľúbené zvieratá sú kone a kočky. Hrajem sem tam na klavíri, čo nemám rada je upratovať. Milé pozdrav Emily