Pokračovanie šesťnásť, možno už posledné…
Ráno sa vybalilo ako práve vypraté a naškrobené spodky, ktoré nejaký dobrodruh ešte nadovažok žehlil. Veliteľ sa nie príliš z krásneho počasia tešil. Ešte dodatočne ho žralo Axinine odmietnutie potykať si. V ušiach mu znelo “ale tykať mi nesmieš, neželám si to!”.
Cítil sa ako sopliak, ktorému mama povedala, nech si zapne jatku, lebo mu z nej trčí košeľa ako biela zástava, ako znak, že sa vzdáva. Opretý o zábradlie lodžie pozoroval coronera ako v parku bojoval s Coronou. “Ako môže niekto tak skoro ráno huliť takú cigaru?”, myslel si, vytiahol zapaľovač a naštartoval prvú rannú cigaretu.
“Potýkal si sa s Axinou v snahe potykať si ňou?“, pýtal sa škodoradostne coroner zo spodu. “Mohol som ti hneď povedať, že to nepôjde. Pre ňu sme len ušmudlaní ‘bullen’, ako to hovoria germánske národy. Tej nesiahame ani po členky. Tej nemôžeme ani vodu nosiť, kde tak ‘kolega’! Posledný sedliak si pre ňu!”
“To je mi už fuk, ale chcel by som vedieť, čo jej ten Loveplow navypraval. Veď náš výlet skončí a sme rovnako múdri ako včera.Sedliak, sedliak, kto je tu sedliak je otázne, my dvaja sme z veľkomiest, ona je vlastne dedinská husička.”
“Husička možno, tu kúsok upálil Majstra Jána Husa. Ale on bol a ona je z Prahy, to už teraz nie je dedina, jedine ak by to nejako súviselo s tými menami…”, ukľudňoval coroner roztatáreného veliteľa, ktorý išiel vyskočiť z kože.
“Ale dobre, vieš čo? Kašlime na to, poďme sa prejsť. Je tu pekne, tu je ten kostol Sv. Georga, tam prístav, dáme si kávu a onedlho bude obed. Tá reštaurácia vo Wasserburgu stojí fakt za to, krásna terasa priamo pri jazera, nad vodou. Nezabudni, je čas špargle, celé Nemecko čaká na tie ich z Baden-Württemberg-u. To je lahôdka…Vieš, že majú rextra recepty asi štyridsať rôznych druhov, jeden si nevie vybrať.”
Jemný vánok od jazera rozháňal vôňu coronerovej Corony a ukazoval dvom kolegom cestu.
Kommentare
Kommentar veröffentlichen