Karanténske - nie kreténske! - krimi, osemnáste pokračovanie
“Dvakrát kávu a dvojitý obstler” k tomu, zavelil veliteľ čašníčke.
“Miro neblázni, veď musíme šoférovať”, protestoval coroner.
“Nemusíme, Vladko, nemusíme. Zoberieme taxík, aspoň po nádražie. Pocestujeme vlakom…”
“Preco?”
“ Batéria nášho super hybridu je vybitá a tu nemajú ešte nabíjaciu stanicu, takže nabíjanie potrvá celý deň. Tak dlho sa mi nechce čakať.” Z terasy pozorovali tie nekonečné nálety turistov na bicykloch, väčšina už s elektromotorčekom. Obtlstlí penzisti to brali celkom vážne, svedomito, so smrteľným zanietenim sa hrali na prázdniny a museli si ich užívať. Museli! Zvyk z časov dychtivo očakávaných dovolenkových zážitkov ešte z času, kedy pracovali a po prázdninách túžili. Teraz už to bola len nuda, veľakrát drina, často pod lekarskou kontrolou. Mladý byť, mladý zostať, mladosť rozkaz dňa!
“Ach tá nekonečná blbosť s tou alternatívnou, čistou a trvanlivou, znovu obnovovacou, obnovitelnou energiou. Ako keby volty a ampéry rástli u strýčka Watta na záhrade ako burina len sa pre ňu stačí ohnúť, ani chrbát ťa bolieť nebude, všetci budeme vďaka elektrine v raji! Pokiaľ to tie poistky vydržia…Všetci apoštoli elektromobilov, tepelných čerpadiel namiesto fosílnych kúrení, zavreti uhoľných bani, zapečatenia plynových kohútov si zrejme myslia, elektrina pochádza zo zástrčky...”, zafilozofoval si coroner a nastokol si “trvanlivú” Coronu. Tá mu vydrží aspoň do obeda, ak nebude ťahať ako divý.
“Vlado, povedz, tá Axiňa, tá je ale fešanda”, zasníval si veliteľ nahlas. “Mal som podobnú švagrinú. Dlhé nohy, oblé boky, elastická chôdza, klenuté líca, nafúknuté pery bez botoxu, medové vlasy…”
“Med!”, skočil mu do rozjímania coroner, “To si mi dal heslo. To sa ťa chcem spýtať. Včera to mäso, tá opečená kôra, tá krusta, ako sa to robí? To bolo bohovské, musím naučiť moju lásku manželku saskú.”
“Aaa, to je celkom jednoduché”, znalecky sa usmial veliteľ potešený, že môže šíriť osvetu. “Vezmeme dobrý med,” začal ako kuchárska kniha, “zmiešame s dobrým pivom a trpezlivo natierame niekoľkokrát, pečieme pri už len pri hornej hice v trúbe a už nepodlievame, kým sa nevytvorí tá chrumkavá kôrka.”
“Pivo”, pýtal sa coroner, “čo sme to mali za zvláštne pivo, takú chuť som - skúsený pivár akým som - doteraz nekoštoval. Čo to bolo zač?”
“Ha, to si dobre registroval. Pomerne nezvyklá ale kedysi tradičná značka. Maltézsky pivovar v neďalekom Amberg. Vieš, ti dve bavorské mesta Amberg a Bamberg, pivovar v Ambergu mali jezuiti v kláštore už tuším od šestnásteho storočia. Fungoval skoro dodnes, samozrejme bez jezuitov. Ale už pivo nevaria a značka zanikla, niekto ich asi pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi prebral, detaily neviem. Ale my sme včera pili ten mníchovský Paulaner. Tá opečená kôra mohla byť aj z mníchovského Löwenbräu. To je teraz pravý Bavorák, tak ako BMW.”
Coroner sa zamyslene zahladeľ na teraz tichú, pokojnú hladinu mohutného jazera.
“To je smutné”, začal svoj monológ, “keď tie tradície ustupujú mamonu a všetko staré dobré pomaly mizne. Vezmi len to pivo z toho prastarého pivovaru v Ambergu. Stará krása, poézia, nám mizne medzi prstami. Niekedy mám už myšlienky, vysrať sa na to všetko. Myslel som, vždy som rád plával, že vleziem do vody, budem tak dlho plávať, až z nej nevyleziem, Ale práve mám starú známu na intenzívnej, ktorá tam leží s embóliou pľúc. predstavím si, ako lapá jeden topiaci sa po dychu a hneď mňa samovražedné myšlienky opustia. Ani ventilačné mašiny im tu veľa nepomôžu, pomysli na tých dnes s akútnou infekciou koronavírusu…”
“Máš pravdu. zadusiť sa musí byť hrozné. Ja viem medzičasom, že nechať sa zamrznúť, par excellence s dobrou starou sudovou whisky v ruke je zaručene lepší, ak nie vôbec ten ‘naj’ spôsob, ako sa ‘uničtožit’. A mŕtvola nerobí ani svinstvo a dlho nepáchne. A kukaj, tu je náš taxík. Musíme sa pobrať, je čas...” Veliteľ vstal od stola a prevrhol čašu s vodou.
Coroner sa už ani nezdvihol, veliteľ sa ocitol na schodíkoch terasy, tiež ďaleko nezašiel.
Maltézska záchranka mala s tým stokilovým coronerom trochu námahy prninesť ho do sanitky. Veliteľa odniesli bez nosítiek.
Coroner na nosítkach, veliteľ s nedopitou fľašou whisky na ceste do sanitky maltézskej záchrannej služby.
(Nešťastný činiteľ vyslanectva Malty, ktorý porovnal Angeliku M. s Adolfom H. je už mimochodom preč.)
Záhadné nevyriešené zločiny s ohrozením ľudí na živote zo záznamu evidovaného pod krycím menom Krimi do karantény zostanú nevyriešené, budú pravdepodobne odložené
ad acta.
Posledná nádej spočíva na útlych bedrách pani Milady...
Kommentare
Kommentar veröffentlichen